Príbehy tučniakov 09
Príbehy tučniakov 09
Úvod
Táto kniha obsahuje víťazné príbehy spisovateľskej súťaže, ktorá prebiehala roku 2009. Mnoho tučniakov z celého sveta nám zaslalo svoje príbehy a teraz si môžete prečítať štyri najlepšie, ktoré sme vybrali. Gratulujeme tučniakom (Chewydr, Pamelin40, Myndynha a 4884lune) za ich výborné príbehy.
Oblečte sa do modra a potopte Iceberg
Bola zima, ale bol to skvelí deň pre dobrodrúžtvo. Rozhodol som sa, že pôjdem preskúmať IceBerg. Keď som dorazil, zbadal som troch tučniakov, ktorý tancovali s vŕtačkami na jednom rohu IceBergu. Všetci boli v modrom.
„Čo to tu robíte?“ spýtal som sa.
„Skúšame potompiť IceBerg!“ odpovedal mi jeden tučniak.
„Ale... prečo ste všetci v modrom?“ spýtal som sa.
„Pretože modrá je super farba!“ odpovedal mi iný tučniak.
„Môžem sa pridať?“ spýtal som sa zdvorilo.
„Áno, samozrejme!“ odpovedali mi. „Hodí sa nám každá pomoc!“
Takže som sa obliekol do modra a začal som tancovať. Veľa tučniakov si vzalo zbíjačky a začalo vŕtať. Stále viac a viac tučniakov sa prezliekalo do modrej a začalo skákať a vŕtať.
Potom som sa ale zľakol, pretože IceBerg sa začal nakláňať. Nikdy som nič podobné nezažil. Čo sa to deje?
Bol som stále vystrašenejší a vystrašenejší, takže som prestal tancovať a pomalou, tackavou chôdzou som sa odtiaľ snažil dostať. Bolo tam však príliš veľa modrých tučniakov, ktorí ma stále viac a viac spomaľovali. Než som sa dostal z davu, začal som pociťovať, ako sa trasie zem.
Videl som, ako sa opačný koniec Icebergu začal potápať. Iceberg sa prevracal... a potápal!
Veľa tučniakov sa odtiaľ bezpečne dostalo, ale desať –vrátane mňa -ich nestihlo opustiť Iceberg včas. Začali sme padať do mora. Nevedeli sme moc dobre plávať a na ostrov to bola ďaleká cesta.
„Okay, ľudia!“ začala som. „ak ostaneme na hladine, budeme v poriadku!“
„Čo ak sa nikdy nedostaneme domov?!“ začal plakať jeden tučniak.
„Sme stratení!“ povedal iný tučniak.
Ostali sme na jednom mieste desať minút a dohadovali sme sa. Ale potom... sa prihodilo niečo veselé. Prišla loď, presnejšie to bol Hydro Hopper. Všetci sme sa začali radovať a Plávali sme smerom k lodi.
„Čo robíte tu v hlbokom mori?“ spýtal sa nás vodič člnu.
„Iceberg sa potopil a my sme sa nestihli dostať na pevninu.“ vysvetlil som mu.
„Naskočte!“ povedal vodič. „Odveziem vás na ostrov!“
Všetci sme začali jasať, vyskočili sme na loď a išli sme do Docku. „Ešte raz ďakujem!“ povedal som a zoskočil.
„Žiadny problém, ale nabudúce buďte opatrnejší!“ odpovedal mi vodič a odplával preč.
Odišiel som domov a nakŕmil som svojich pufflov. Na dnešok som mal už toho dobrodúžstva dosť.
Koniec
Vikingská cesta
Veľmi, veľmi, veľmi dávno sa päť vikingov a kapitán Rockhopper vydalo hľadať stratené topánky tety Arcticovej, ktorá ich stratila, keď cestovala po svete.
Títo traja tučniaci boli: Fonsi (najsilnejší), Oso (najzručnejší), Dogi (najvystrašenejší), Stiki (najstatočnejší) a Sruden (najkamarátskejší).
Skupina mala hrôzu z jednej veci a tou bola legendárna búrka, ktorá ich mala zastihnúť na ich ceste. Plavili sa a plavili a plavili, až prešli tri dni a stále sa nič nedialo.
Ale v štvrtý deň búrka zasiahla.
Než stihli posádka alebo kapitán čokoľvek urobiť, ich loď sa potopila. Všetci boli veľmi smutní a vystrašení až na Strudena. Hneď, ako padol do vody, zbadal tie topánky.
Skupinka bola veľmi nadšená a rozhodli sa, že poplávajú späť na Club Penguin.
Na ceste Struden našiel ešte jednu vec, z ktorej bol veľmi nadšenejší ako z topánok. Našiel mušľu, na ktorej bolo atramentom napísané – „Ak sa tvoja loď potopí, neplávaj, iba ostaň na mieste a čakaj.“
Struden vyrozprával tento príbeh priateľom, ale nikto mu neveril, dokým ich nenašiel Tajný Agent a nezachránil ich. Všetci Strudenovi poďakovali a nikdy mu to nezabudli.
Teta Arcticová bola veľmi šťastná, že dostala naspäť svoje topánky, ale šťastnejšia bola, keď zistila, že sa posádke nič nestalo. Teta Arcticová je proste veľmi dobrý priateľ.
Život stroskotanca
Na Clube Penguin bola veľká party. Moja kamarátka Lola a ja sme hrali Hydro Hopper, keď zrazu naša loď narazila do skaly a potopila sa.
Plávali sme a plávali a plávali, kým sme nenarazili na zvláštnu časť ostrovu, ktorú sme ešte nikdy predtým nevideli. Všade bola tma, prázdno a ozývali sa tam čudné zvuky – perfektné miesto, kde by sa mohol schovávať Herbert!
Tu sme stretli veľmi výstredného tučniaka, ktorý nosil ešte výstrednejšie šaty, ktoré sa vraj nikdy nezašpinia! Jeho meno bolo Bob Grumi a povedal nám o tomto mieste a že on tu tiež skončil omylom.
Bob sa vraj hral so svojimi priateľmi a vraj spadol dolu z útesu. Našťastie ho zachránil Juby, priateľský papagáj, ktorý mu pomohol prežiť na tomto nepríjemnom mieste.
Stretli sme tam veľa druhov zvierat všetkých tvarov, veľkostí a farieb. Strávili sme tam zvyšok dňa a Bob nás naučil, ako si urobiť posteľ z listov, náhrdelník z mušieľ a ako získať vodu zo zvláštnych rastlín s vtipnými listami. Po naučení sa veľa vecí o tomto mieste sme Lola a ja postavili canoe a vrátili sme sa domov spolu s Bobom Grumim a jeho papagájom Jubym.
Takže ak niekedy stretnete tučniaka, ktorý nosí šaty, ktoré sa vraj nikdy nezašpinia a bude mať na ramene tučniaka, bude to znamenať, že ste stretli Boba Grumiho.
Tanečná party v igloo
Volám sa Sara a idem vám povedať o najlepšej party, akú som kedy mala vo svojom igloo. Tu je, ako to celé začalo:
Čakala som na dnešok už veľmi dlho. Zorganizovala som tanečnú party a pozvala som všetkých svojich priateľov. Všetko bolo pripravené – boli tu misky s čipsami na stoloch, party postery a balóny kam ste sa pozreli a samozrejme kopec hudby. Jediná vec, ktorá chýbala boli tučniaci.
Čakala som a čakala, ale stále nikto neklopal na dvere. Bola som sama iba so svojimi pufflami. Rozhodla som sa, že pôjdem von a pohľadám svojich priateľov. Konečne som ich našla ako sufrujú v Cove.
„Hej ľudia, nemali by ste náhodou byť na mojej party?“ zavolala som na nich.
„Prepáč Sara, ale teraz nemáme čas!“ odpovedali mi.
„Okay, zabudnite na to. Uvidíme sa neskôr.“
Pomaly som sa so sklonenou hlavou a šuchtavým krokom vracala späť do Townu. Rozhodla som sa, že sa zastavím v Pizza Parlore. Možno ma rybacia pizza trochu rozveselí. Keď som vošla dnu, zistila som, že miesto bolo opustené a jediný, kto bol vnútri, bol čašník.
„Dobrý deň, môžem vám pomôcť?“ spýtal sa ma.
„Dala by som si rybaciu pizzu s extra syrom, prosím.“
„Za chvíľu to bude.“
„Hej, mám party v mojom igloo. Nechcel by si prísť?“ spýtala som sa.
„Prepáč, mám príliš veľa práce.“
„Ale veď tu nikto nie je.“
„Ehm... mám veľa objednávok.“
„Okay, zabudni na to. Ďakujem za pizzu.“ Vzdychla som. Bezcieľne som sa potulovala po ostrove. Všade bolo strašné ticho. Nevidela som žiadnych tučniakov ale počula som hudbu, ktorá vychádzala z Night Clubu. Povedala som si, že sa pozriem dnu. Miestnosť bola preplnená tancujúcimi tučniakmi! Ale hneď ako ma zbadali, prestali tancovať!
Jeden z nich prišiel ku mne a povedal: „Prepáč, ale nemôžeš tu zostať. Ehm... nemáš vstupenku.“
„Ale veď som ju nikdy nepotrebovala!“ protestovala som.
Ale on iba zavrtel hlavou a povedal: „Prepáč, ale proste nemôžeš ostať.“
Cítila som sa ešte odstrčenejšia, než kedykoľvek predtým, otočila som sa a bez jediného slova som sa vrátila do svojho igloo. S povzdychom som otvorila dvere a... celé mesto bolo vnútri! A všetci kričali „PREKVAPENIE!“
Potom mi všetci tučniaci povedali, že ma chceli prekvapiť, takže objednali strašne veľa pízz a potom si skúšali tanečné pohyby v Night Clube!
Takže, viete čo? Toto bola najlepšia party, na akej som kedy bola!
Koniec
